V dnešnom príspevku Vám prinášame článok nášho aktívneho člena dobrovoľnej stráže prírody SR pána Ľubomíra Ondraška, ktorý nám v lete poskytol mimoriadnu pomoc s poranenými živočíchmi. Touto cestou mu úprimne ďakujeme za jeho obetavý prístup.

Sokol lastovičiar z dubnického parku

18.8.2018 mi zatelefonoval môj kamarát z Dubnice nad Váhom, vitálny dôchodca Jožko Baránek, že má sokola lastovičiara. Zverila mu ho Danka Palkechová, ktorej ho dali mestskí policajti. K nim ho priniesla neznáma pani, ktorá ho našla na zemi v parku a keďže sa oň zaujímali deti a chceli ho chytať, radšej ho vzala. Mláďa bolo v dobrej kondícii, ale ešte nevedelo lietať, malo byť ešte pár dní na hniezde. Nechať ho v parku by nebolo rozumné, keďže sa tam v tej dobe pohybovalo veľa ľudí. Konzultoval som tento stav so svojim šéfom, riaditeľom CHKO Strážovské Vrchy Karolom Pepichom a následne s Metodom Macekom – majiteľom Záchrannej stanice v Zázrivej. Zhodli sme sa na tom, že pre dravca bude najlepšie, ak ho umiestnime na niekoľko dní v rozlietavacej voliére v Zázrivej. Ešte v ten deň sa tak stalo. S Metodom sme sa dohodli, že ho vypustíme v parku v Dubnici, keď bude lietať. Kým bol sokolík na Orave, ja som každý druhý deň chodil do Dubnice, aby som sa uistil, že sokoly sú stále v parku. V piatok 24.8. mi volal Metod, že sokol už je pripravený, ale cez víkend bola predpoveď počasia dosť zlá – prívalové búrky, tak sme vypustenie odložili až na pondelok, čo sa neskôr ukázalo ako dobré rozhodnutie, lebo naozaj intenzívne pršalo. V pondelok 27.8. hneď ráno som išiel do parku. Bol som tam asi dve hodiny a žiadny sokol sa neozval. Mali sme obavy, aby už neodleteli na juh, to by mláďa samé nezvládlo, potrebovalo ešte opateru rodičov. Poobede som sa do parku vrátil a čakal. Nič. Až po dlhom čase zrazu zapískal dospelý sokol a vzápätí prileteli na obrovskú lipu, pod ktorou som sedel aj dvaja mladí sokolíci. Od radosti bez seba som letel autom do Zázrivej, Metod ma už čakal na benzínke za Žilinou, aby som to nemal tak ďaleko, preložili sme sokola z auta do auta a fukoty nazad. Cestou som zavolal Jožkovi, aby ma počkal v parku, lebo si zaslúžil byť pri tom. Keď sme prišli do parku, po sokoloch sa zas zľahla zem. Chodili sme pod stromami, ale nič. Nechcel som ho vypustiť bez toho, že by som si nebol istý prítomnosťou jeho rodiny. Plán č.2 – prezimovať vtáča – to sme nechceli, z takého sokola by už nikdy nič nebolo, lebo to, čo ho naučia jeho rodičia, mu človek nevie dať. O to väčšia bola naša radosť, keď som začul pískanie sokolov vysoko na stromoch. Jožko lastovičiara vypustil a ten šťastne urobil svoj prvý let dlhý asi 50 metrov a krásne pristál na hrubom konári. Sedel na ňom asi 10 minút, čistil si perie a načúval, či sa neozvú jeho súrodenci, ktorí ako na potvoru boli zasa ticho. Netrvalo ale dlho a znova bolo počuť ich pískanie, na čo sa sokolík schytil a vyletel vysoko k nim. Traja súrodenci boli pohromade a presvišťal okolo aj dospelý lastovičiar. Spadol mi zo srdca balvan, lebo viem, že nie je jednoduché vtáča vrátiť späť do prírody, ale teraz to vyzerá, že naša námaha stála za to. Vtáča ešte nemá vyhraté, čaká ho cesta na juh, čo býva pre mláďatá často osudné, ale veríme, že bude mať šťastie a na jar sa vráti na Slovensko a možno aj do Dubnice…

Autor textu a fotografií :Ľubo Ondráško – dobrovoľný strážca prírody SR