Prilbica tuhá manínska – unikát Manínskej tiesňavy

Mimo obdobia kvitnutia môže prilbica tuhá manínska pôsobiť pomerne nenápadne a ľahko splynúť s okolitou vegetáciou. To sa ale mení práve v období kvitnutia, najčastejšie od polovice júla do augusta, kedy na seba upozorňuje výraznými fialovými kvetmi usporiadanými v hustom mnohokvetom strapci. Celé rastliny dosahujú výšku od kolien, výnimočne až po ramená dospelého človeka. Vedecky bol tento pozoruhodný poddruh prilbice z Manínskej tiesňavy opísaný až v roku 1985 botanikom Vladimírom Skalickým ako samostatný poddruh karpatskej prilbice tuhej (Aconitum firmum). Od svojich príbuzných sa odlišuje niekoľkými znakmi, z ktorých najnápadnejší je chlpatosť kvetenstva. Horná časť stonky, kvetné stopky a samotné kvety sú pokryté hustými žliazkatými chlpmi, ktoré jej pri pohľade zblízka dávajú nezameniteľný vzhľad.

Pozornosť si však zaslúži aj miesto, na ktorom rastie. Prilbica tuhá manínska je endemitom Manínskej tiesňavy v západnej časti slovenských Karpát. Samotná tiesňava leží v nadmorskej výške okolo 400 metrov, čo je na zástupcu tejto skupiny prilbíc prekvapivo málo. Jej najbližších príbuzných totiž môžeme nájsť na horských stanovištiach. Jedno však majú spoločné – sutinové svahy, ktoré sú pre tieto prilbice typické ako v Karpatoch, tak v Alpách.

A tým sa dostávame k malej botanickej záhade. Prilbica tuhá manínska patrí do skupiny blízko príbuzných prilbíc, ktoré sú si geneticky podobné a voľným okom ťažko odlíšiteľné. Dnes obývajú rôzne európske pohoria – prilbica otvorená (Aconitum plicatum) Český masív, prilbica tuhá (A. firmum) Karpaty, prilbica taurská (A. tauricum) Alpy a najrozšírenejšia prilbica modrá (A. napellus) Alpy a Pyreneje. Ich rozšírenie však nebolo vždy rovnaké ako dnes. Opakované striedanie dôb ľadových a teplejších období pravdepodobne ovplyvňovalo ich výskyt a vzájomný kontakt. Niektoré populácie mohli dlhodobo prežívať v izolovaných útočištiach – tzv. refúgiách, zatiaľ čo iné sa pri priaznivejších podmienkach znovu šírili krajinou. Práve preto je poloha Manínskej tiesňavy, kde sa táto endemická prilbica tuhá manínska vyskytuje, mimoriadne zaujímavá. Leží medzi Karpatmi, Alpami a Českým masívom – oblasťami, medzi ktorými mohli v minulosti prebiehať migrácie horských rastlín. Zároveň ide o izolovanú tiesňavu so stabilnejšou chladnou mikroklímou, ktorá mohla niektorým populáciám umožniť pretrvať aj v dobe výrazných zmien okolitej krajiny. Natíska sa preto otázka, či neobvyklý vzhľad manínskych prilbíc je pozostatok dávnej línie, ktorá tu prečkala do dnešných dní, alebo sa tu v minulosti stretli a skrížili rôzne migrujúce druhy prilbíc.

Nejasnosti ostatne panujú aj okolo samotného taxonomického zaradenia manínskych rastlín. Zatiaľ čo Vladimír Skalický ich popísal ako poddruh prilbice tuhej (Aconitum firmum subsp. maninense), novšie taxonomické chápanie ich vyčleňuje dokonca ako samostatný druh (Aconitum maninense). Ani jedno z tohto taxonomického zaradenia nám nehovorí ako táto unikátna populácia, známa len z Manínskej tiesňavy, vznikla a aké evolučné procesy stoja za jej vznikom. Prvé stopy odpovede už ale máme.

Čo nám prezradila DNA?

Do pátrania po pôvode manínskej prilbice sa zapojili aj molekulárne analýzy vykonané v rámci diplomovej práce Moniky Toncarovej na Juhočeskej univerzite v Českých Budějoviciach zameranej na variabilitu skupiny prilbice modrej. Výsledky odhalili jemné genetické rozdiely medzi populáciami a ukázali, že manínske rastliny nesú neobvyklú kombináciu genetických znakov. Nedajú sa jednoznačne priradiť ani k populáciám prilbice tuhej moravskej z Moravsko-Sliezskych Beskýd, ani k populáciám prilbice tuhej z Vysokých Tatier. Manínska populácia sa teda zatiaľ javí ako unikátna. Prečo ale „zatiaľ“? Pretože niekoľko analyzovaných rastlín nemôže odhaliť celý príbeh. Na diplomovú prácu preto nadväzuje doktorandský výskum, v rámci ktorého bude zber a analýza rastlín rozšírená o nové populácie zo Slovenska a ďalších častí Európy. Cieľom bude túto pozoruhodnú skupinu horských druhov prilbíc zasadiť do širšieho európskeho kontextu a zistiť či rozdiely, podľa ktorých dnes jednotlivé druhy a poddruhy rozlišujeme, skutočne odpovedajú genetickým rozdielom v ich DNA.

Závod s časom

Zatiaľ čo sa ale snažíme zistiť odkiaľ manínske prilbice pochádzajú a aké miesto medzi svojimi príbuznými zastupujú, priamo v Manínskej tiesňave sa odohráva omnoho naliehavejší príbeh. Tunajšia jediná známa populácia pomaly ale iste ustupuje. Hrozbou je kombinácia niekoľkých faktorov. Rastliny oslabuje sucho a vošky, ktoré pri hromadnom napadnutí môžu zabrániť ich rozkvitnutiu. Bez kvetov ale nedozrejú semená, z ktorých by mohla vyrásť ďalšia generácia. Ešte vážnejším problémom je postupné zarastanie stanovišťa. Sutinové svahy boli v minulosti udržiavané prirodzenými disturbanciami, teda opakovaným narušovaním prostredia lavínami a zosuvmi. Tie pravidelne odstraňovali časť vegetácie a bránili tomu, aby svahy ovládli konkurenčne silnejšie rastliny. Dnes už sú však zimy v tejto časti Karpát výrazne slabšie na sneh, a tak lavíny nevznikajú a túto úlohu príroda plní stále menej. Sutina postupne zarastá smrekom obyčajným (Picea abies) a v poslednej dobe stále výraznejšie zarastá aj expanzívnou  bylinou múrovník lekársky (Parietaria officinalis). Tá dokáže voľnú sutinu rýchlo obsadiť a prilbiciam postupne uberá z priestoru a svetla. Pretože sa na pomoc v podobe ďalšej lavíny už nemôžeme spoliehať, musia tentokrát nastúpiť ľudské ruky, ktoré budú v spolupráci so Správou CHKO Strážovské vrchy cielene múrovník z lokality vytrhávať a vytvorí sa tak znova priestor prilbiciam, aby na lokalite prežili. Zároveň začíname spoluprácu s Botanickou záhradou hl. m. Prahy, ktorá sa pokúsi manínske prilbice pestovať a uchovať tak časť tejto unikátnej populácie mimo jej prirodzeného stanovišťa. Úspešná kultivácia by tak do budúcnosti mohla  predstavovať určitú poistku pre prípad, že by bolo treba pôvodnú populáciu posilniť alebo rastliny na lokalitu znova navrátiť.

Ochrana manínskej populácie prilbíc tak bude prebiehať niekoľkými cestami. Starostlivosťou o jej prirodzené stanovište, zachovaním rastlín v kultivácii a ďalším výskumom, ktorý snáď pomôže vyriešiť jej pôvod. Možno sa nám tak podarí zachrániť nielen niekoľko posledných rastlín, ale predovšetkým jedinečnú evolučnú líniu, ktorej príbeh zatiaľ zďaleka nepoznáme celý.

Autor textu:  Mgr. Monika Toncarová, referent ochrany přírody CHKO Šumava, PhD. študent botaniky Juhočeskej Univerzity v Českých Budejoviciach

Autor fotografií: Mgr. Janka Smatanová, botanička, CHKO Strážovské vrchy