Druhú májovú sobotu 13.5.2023 sme strávili vonku. Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici naplánovalo na tento deň podujatie „Poď s nami do prírody“. Jedenásť milovníkov prírody sa zúčastnilo terénnej botanickej exkurzie v NPR Manínska tiesňava. Odborný výklad zastrešili RNDr. D. Dúbravková, PhD., biologička vlastivedného múzea a Mgr. J. Smatanová, botanička Správy CHKO Strážovské vrchy. Druhý ročník komentovanej prehliadky rastlín na vybranej lokalite prilákal aj „cezpoľných“ návštevníkov z Bratislavy, z okolia Prievidze a z Púchova. Postupne sa toto podujatie stáva obľúbenou tradíciou nášho múzea.

Manínska tiesňava je pre mnohých Považskobystričanov notoricky známou voľnočasovou destináciou. Mnohí však len „prefrčia“ tiesňavou na bicykli, v lepšom prípade prečítajú informácie na paneloch náučného chodníka. My sme si ale našli čas a pomalým botanickým tempom sme krok za krokom spoznávali tajomstvá, ktoré „perla Považia“ poskytne iba pozornému oku. Prírodnú hodnotu tohto územia poznali ľudia odnepamäti. Národná prírodná rezervácia bola vyhlásená v roku 1967, viac ako 20 rokov pred založením CHKO Strážovské vrchy, ktorej je dnes významnou súčasťou. Veď silueta Manínov sa nachádza i v symbole CHKO.

Na trase exkurzie sme spoznávali viaceré biotopy. Popri Manínskom potoku sme kráčali cez lužný les s porastami jelše lepkavej.  Až do potoka padajú vápencové sutiny bohato porastené práve teraz kvitnúcou mesačnicou trvácou, ktorá nám pripravila farebný i voňavý zážitok. V sterilnom stave sme na sutinách videli prilbicu tuhú manínsku, ktorá okrem tejto lokality rastie len vo Vysokých Tatrách. Tento vzácny poddruh bol opísaný (vtedy ešte ako varieta) v roku 1985 popredným pražským botanikom V. Skalickým na základe rastlín z Manínskej tiesňavy, na ktoré ho upozornil známy znalec regionálnej flóry G. Runkovič. Prilbica tuhá manínska sa od ostatných poddruhov odlišuje prítomnosťou žliazkatých chlpov v súkvetí. Patrí medzi vzácne druhy, ktorých populácie sú pravidelne monitorované v rámci sústavy Natura 2000. Na skalách kvitli viaceré jarné rastliny, napr. taričník skalný Arduinov, fialka trojfarebná sutinová, lomikameň trojprstý, rožec roľný a astra alpínska. Hovorili sme o rôznych prírodných javoch, napr. o geológii územia, klimatickej inverzii, dealpínskom fenoméne, sukcesii, či o nevhodnom zalesňovaní skalnatých svahov nepôvodnou borovicou čiernou v minulosti. Tešili sme sa zo vzácnych dealpínov, typických pre suché biotopy na skalnatom vápencovom podloží, ako sú dvojštítok hladkoplodý, lomikameň metlinatý a ostrevka vápnomilná. V lese sme si všimli vzácne stromy tisu obyčajného a postupne odumierajúce, či  po stojačky sa rozkladajúce buky, ktorých drevo slúži na vývin lariev chráneného fuzáča alpského. Odpovedali sme na početné otázky účastníkov na tému evolúcie druhov, endemizme a reliktnosti stanovíšť, prieniku nepôvodných druhov, či o vhodnej starostlivosti o suché pasienkové biotopy.

Strávili sme spolu príjemné i užitočné chvíle a mohli sme žasnúť nad krehkou krásou našej prírody. K tomu nám slúžili i úryvky z literárnych diel viacerých autorov, ktorí opisovali krásu i drsnosť tohto kraja. Na záver vyberám citáciu z listu maliara Ferdiša Dušu, ktorý tento kút Slovenska opísal s nadšením takto: „Od Považskej Teplej treba ísť oproti prúdu Manínskeho potoka a za Zálužím už je utešený boží svet, veselý potok, lúky, polia, pasienky a hory, kaderavé bučiny, strapaté boriny, hory jedľové a svrčinové a nad nimi – ach nie, akiste ste čakali, že poviem: nad nimi belasé nebo. Ba nepoviem, bo nad tými horami je práve špecifikum tohto kraja, sú to obrovské, strmé steny a špice  holých vápencových skál, a len nad  nimi, iba ak dobre hlavu vyvrátiš, môžeš vidieť oblohu, či už čistú alebo s mračnami. Človeče, je to hotová divočina! Tam ľudia vôbec nezomierajú prirodzenou smrťou. Jedného zabije drevo, druhý spadne zo skaly, tretí zahynie ako pytliak. Človeče, ver tomu, je to tu úžasné!“

O historickom osídlení a archeologických nálezoch z Manínskej tiesňavy ale aj inde nám porozprával amatérsky muzeológ Ladislav Janech, ktorého sme navštívili v jeho súkromnou múzeu. Sme vďační, že nám, so srdečnosťou jemu vlastnou, odkryl poklady, ktoré opatruje v podkroví svojho rodinného domu v Považskej Teplej.

Autor textu: RNDr. Daniela Dúbravková, PhD. – biologička vlastivedného múzea v PB

Autori fotografií: Mgr. Jana Chudovská, archív S-CHKO Strážovské vrchy